Krv a viera, 2. kapitola

27. září 2012 v 12:09 | Erik1131 |  Krv a viera
Prechádzali jednou z dvoch hlavných ulíc, ktoré sa v meste nachádzali. Všetci členovia Ontorovej rodiny išli priamo za kňazom. Ontor kráčal posledný a prezeral si ulice ponorené v tme. Väčšina ľudí ležala na zemi a kričala v záchvate šialenstva. Ale najhoršie to bolo za hradbami. Ten strašný rev sa nedal vydržať. Ľudia na stromoch - s vybielenými lebkami a nafúknutými kolenami - sa topili v extáze. Ani hradby nedokázali zadržať tu hrôzu.
Aj v tme sa dali rozoznať špinou pomazané domy, so zaklincovanými okenicami.Veľmi divné mesto.
Ontor nechápal toto severské náboženstvo. Na púšti uctievali viacero bohov v rôznych podobách. Ale žiaden nepáchal toto...

Jedna žena práve sedela pri studni a pila smradľavú tekutinu, pričom si nevšímala jej dieťa - ležiace s rozrazenou hlavou na zemi. Toto pre nich znamená viera? Nie je viera to, že veríme v boha? To, že boh sám ľudom spôsobuje utrpenia znamená, že to nie je boh, ale tyran! Hlupáci...
"Ako je možné, že vy ste v poriadku? Všetci sú... otrávení, ale vy ste normálny," poznamenala Ontorova matka pred ním.
Kňaz bez toho, aby sa otočil, pokrčil ramenami. "Ja som Velekňaz. Ja musím viesť toto stádo pochybných oviec. O pár týždňov bude malomocného boha uctievať každá rodina! Každá! Tým, že ľudia zdieľajú s malomocným jeho bolesť, si zaisťujú jeho náklonnosť. To že niekto povie "verím" nestačí! Rituál sprevádza pitie božej krvi. Ten, kto prežije na stromoch je hoden! Hoden viery! Pozrite sa, čo vidíte na tvárach týchto ľudí? Bolesť? Nie!" zakončil kňaz a zamával rukami nad hlavou, aby zdôraznil svoje slová.
Takže tu sa platí za vieru mučením. Zaujímavé.
Ontorov otec strelil pohľad po strýkovi Kotinovi. Kňaz im ukázal na jednu ulicu a na dom, ktorý bol zrejme hostinec. Stál desať metrov pred nimi. "Na noc sa môžete uložiť tam."
Tif chcel niečo povedať, ale Kotin ho predbehol: "Ďakujeme, ale ešte by som sa vás chcel niečo opýtať."
Kňaz vyceril žlte zuby a prikývol. "Pýtajte sa."
"Keby sme nechceli vstúpiť do vášho kultu-"
"Ale nie! Nebojte sa. Malomocný nikoho nepresviedča! Každý sa môže rozhodnúť sám," povedal kňaz a zarazil sa. "Teraz vás musím opustiť. Ak by ste niečo potrebovali, obráťte sa na kňaza Revora. Revor je moje meno." Kňaz sa zachvel, akoby dostal triašku. Rýchlo sa otočil a bežal do jednej z mnoho malých uličiek medzi domami.
Keď sa im stratil z očí, začala sa prebúdzať Adash. Tif jej niečo pošepkal, ale ona začala plakať.
A kto by neplakal? Noc plná kričiacich úbožiakov, ktorým vnútili nejakého šialeného boha. Ten kňaz vykladá samé lži.
"Je dobrý nápad prespať práve tu?" opýtala sa Saya.
"Nemáme na výber. Do najbližšieho mesta je to štyri dni cesty," povedal smutne Kotin.
Tif už upokojil Adash a postavil ju na zem. "Hlavne by sme tam nič nemali piť, pretože by sem sa mohli nakaziť tou chorobou, určite to nie je malomocenstvo, ale..."
Ontor zase nepočúval. Stratil sa v spomienkach.

Mohutný muž v čiernom otrhanom plášti sedel za stolom, a skúmal svoje dlane, položené na špinavom dreve. Jeho žena zvierala v náručí dcéru, ktorá mala dnes tri roky. Nachádzali sa v malej miestnosti, slúžiacej, ako spálňa a kuchyňa. Ontor sa snažil nevšímať si zápach dymu a preto sledoval svoj pahýľ. Stolička, na ktorej sedel, nemala jednu nohu. Aby udržal stabilitu, musel sedieť na pravej strane.
"Nepokoje už začali, vojaci rabujú obchody a vraždia nevinných ľudí - snažiacich sa obrániť svoj majetok," povedal Tif, sledujúc svoje dlane, akoby v nich držal niečo cenné. "Kotin mi sľúbil, že nás dostane z mesta. Hovoril o severanoch. Jedine tam sa útočníci zastavia. Musíme ísť tam."
"A čo náš dom!" vykríkla zúfalo Ontorova matka.
"Je mi ľúto."
"Nemôžeme sa všetkého len tak vzdať! Tento dom je celý náš život!"
Niekto im hodil do okenice kameň a sklo sa rozsypalo na podlahe. Adash začala vzlykať.
Tif sa postavil a pristúpil k manželke. "Musíme si niečo zabaliť. Kotin tu bude každú chvíľu."
Saya prikývla a podala mu vzlykajúcu Adash. Potom prešla do druhej miestnosti a Ontor zostal so sestrou a otcom sám.
Otec sa naňho pozrel a v očiach sa mu zračil smútok. "Nechcel by si sa mi priznať, čo si spravil s tými peniazmi?"
Ontor sa zamračil. "Už som ti povedal, že som mu zaplatil-"
"Dosť," zarazil ho otec. "Smutný rok je za nami, ale aj tak sa mi zdá, že si sa vôbec nezmenil."
Ontor bol nahnevaný, no mlčal. On predsa nikoho nepodviedol.
Miestnosťou sa ozvalo zaklopanie.
Tif postavil Adash na zem a prešiel ku dverám, spoza ktorých sa ozýval strýkov hlas. "Tif, otvor! Rýchlo!"
Kotin vbehol do miestnosti - v plnom brnení - a zavrel za sebou. Mal zrýchlený dych a na meči sa mu leskla krv. "Tam vonku je to horúce. Mali by sme, čo najskôr vyraziť."
Z druhej miestnosti sa vynorila Saya, držiac v rukách tri veľké batohy. "Poďme."
Keď vyšli na chodbu, Ontor sa zarazil. Kotin ho potľapkal po chrbte. "Chceli sa k Vám dostať."
Na zemi ležali tri mŕtvoly zavalitých mužov - ozbrojených sekerami. Jednému vytekala krv z krku, ostatní mali diery v žalúdku a šrámy na tvári.
Svet sa pre Ontora zastavil. Pozoroval krv vytekajúcu na zem a prišlo mu slabo. Jediný zvuk, ktorý počul, bol tlkot svojho srdca. Potom sa prepadol do tmy.
 

Buď první, kdo ohodnotí tento článek.

Nový komentář

Přihlásit se
  Ještě nemáte vlastní web? Můžete si jej zdarma založit na Blog.cz.
 

Aktuální články

Reklama